Rivaille | Poviedky | Art | Cosplay | Doujinshi | Tutorials | Ostatné

Už nikdy.

25. července 2014 v 2:47 | Rivaille |  Poviedky
Anotácia:
Tak, konečne som sa rozhodla uverejniť prvú poviedku, ktorá síce nemá žiadny sexuálny podtón, no rozpráva prakticky za mňa a je to niečo, čo som napísala po fakt dlhej, pradlhej dobe. Je písaná z pohľadu Himura a rozpráva o tom, ako mu rodičia zakázali hrať basketbal, pretože sa za neho hanbili. Viete, niekedy nemôžete priamo napísať svoje problémy a predložiť ich tak svetu naservírované ako na tanieri... Veď o tejto téme snáď niekedy potom.
Nejdem vás zdržiavať, užite si poviedku, ktorá nesie názov: "Už nikdy."

anime: Kuroko no Basket (just some feels)



... Už nikdy. Nikdy viac sa tej lopty nechytíš. Rozumel si? Žiadne nádeje o tom, že raz nabehneš na vysvietené, davom obkolesené parkety; už nikdy v živote nebudeš skórovať a neprivedieš svôj tím k víťazstvu. Skončil si. Budeš normálny, nebudeš vychádzať z davu, budeš sa chovať tak, ako ti povedia oni. Nemysli na nič, čo by ťa mohlo rozptylovať od bežných činností, od učenia, od optimistických a najmä slušných rečí. Budeš len ďalšia ovca v dave, budeš na ulicu vychádzať tak, aby boli na teba hrdí. Aby sa za teba už nikdy nehanbili, aby sa mohli chváliť tým, čo im robí najväčšiu radosť. Ale... budeš mať z toho radosť ty sám? Samozrejme, že nie! Na tom však nezáleží. Tu nejde o teba, tu ide o nich. Kašľať na to, že je to tvoj vlastný život, oddnes ti ho riadia oni. Žiadne námietky, žiadna možnosť ospravedlnenia sa, proste nič. Toto bolo posledný, posledný prekliaty krát, kedy si čo i len pomyslel na inú vec, ako je to, čo chcú oni. A vieš čo? Si sebec. Neskutočný, obrovský sebec.

"Už nikdy!" vzduchom preletela ruka, pristála na líci čiernovlasého chlapca, ktorému do ľavého oka padala dlhá ofina, zakrývajúca tak jeho slabosť. Fajn, ten chlapec som bol ja. A stále ním som.
"Nikdy viac nebudeš hrať ten posratý basketbal. Ničí ti to život, čo to nevidíš?!" ďalšia rana prišla rovnako rýchlo, ako tá prvá. Nečakal som to. Štvrtý úder však neprichádzal, i keď som ho viacmenej očakával a možno sa naň trochu tešil.
"Driem sa tu celý život len preto, aby si si mal čo vložiť do úst. Kúpil som si prehnité auto, len aby si ty mal peniaze na to, čo chceš. A takto sa mi odvďačíš?" zúfalosť. Počul som tam zúfalosť. A ďalšiu emóciu, ktorú som sa neodhodlal identifikovať. Do potyčky sa zamiešal i roztrasený, o niečo tenší ženský hlas.
"Celé dni nič nerobíš. Buď si von, alebo sedíš na zadku, všade je bordel a ty myslíš vkuse len na to isté. Myslíš, že je to normálne?" neodpovedal som. Zaťato som mlčal, ignorujúc štípajúcu bolesť oboch strán tváre. Toto nebolo normálne. A síce som si bol tohto faktu vedomý, nič som nepovedal. Bál som sa totižto pomysieť na to, čo by bolo, keby som im vykričal všetko, čo som mal na srdci. A tiež som sa bál, že by môj hlas zlyhal, že by som sa rozplakal a klesol pred nimi na kolená; i keď práve toto som mal sto chutí spraviť.
"Skončíš na psychiatrii, dobre ti hovorím. Videl som mnoho prípadov, ktoré sú podobné tebe, ver mi. Chceme ti len pomôcť, nič viac. Zastaviť to skôr, ako to prejde do konečného štádia, záleží nám na tebe." nemal som silu počúvať. Tváril som sa chápavo, aj keď slzy v očiach štípali a štípu doteraz. Bolela ma hlava, ťažko sa mi dýchalo, no držal som. Nič iné mi neostávalo. Počúvať tie a oné nadávky, nahrážky na moju osobu od vlastných rodičov. Smiešne? Nemyslím si. Celkom reálne, celkom skutočné. Brané ako samozrejmosť. Snažia sa ma zmeniť? Pretvarovať na ich obraz? Nemôžem za to.
Že nie sú v tom zamestnaní, kde pracovať chceli.
Že majú iný život, aký si predstavovali.
Že ich milovaný syn nie je dokonalý, že sa celé dni naháňa za loptou alebo spí.
Že je iný, že sa neožiera, že neťahá dve krabičky týždenne. Toto by chceli? Mať rádoby decko, večne mimo, pretože sa mu to páči? Chceli by radšej, keby som míňal peniaze na dílerov? Chceli by, aby som predával ich veci, len preto, že som si už dva dni nepotiahol? To chcú skutočne tak skazené decko...?

Vražedne pomalým tempom som kráčal ku vani. Dvere kúpeľne boli zamknuté, nahé telo sa ponorilo do horúcej vody, ktorá medzi tým zaparila celú miestnosť. Inokedy by som tento pocit zbožňoval, no tentoraz som sa cítil horšie ako zmoknutý pes. Horšie, ako keby ma prešiel kamión, i s niekoľkotonovou vlečkou za sebou. Pomaly som sa ocitol vo vani až po hrdlo, oprúc sa o voľný porcelánový kus. Bolo neskoro, aby som sa zachránil. Zničili ma, priviedli ma do koncov, skopli na kolená. Aj keď si to sami neuvedomovali. Ako by aj mohli? Beznádejné si myslieť, že by raz uznali to kým, alebo skôr čím som. Niečo studené mi pomaly stekalo po líci a tajne som tušil, že to nebude kropaj potu. Bola to slza? Plakal som? Áno, plakal som. Ale teraz som už mohol. Nevideli ma, nepočuli; dusil som sa vlastným žiaľom a ani som si to neuvedomoval. Tak dlhá doba ubehla od poslednej chvíle, kedy som naposledy ukázal to, čo cítim. Zaprisahal som sa, že už nikdy viac... a stalo sa toto. Som slabý, som úbohý, som nemožný. Sklamal som sám seba, sklamal som ich, sklamal som snáď každého, na kom mi čo i len trošku záležalo. TO ma bolelo. Sklamal som Taigu, sklamal som Atsushiho. Sklamal som celý tím. Neskutočne ma to bolelo. Ale nemohol som nič robiť. Už sa nedalo. Tentoraz som naozaj bol stratený prípad, pretože užierať sa v samom sebe je horšie ako akákoľvek forma psychickej či fyzickej šikany. Zavrel som oči. Ponáral som sa do vody, hladina nado mnou sa pomaly uzavrela, ocitol som sa v ničote. V tme, v tom, kde mi bolo najlepšie. Skoro ako spánok.
Zrazu sa však.. niečo pokazilo. Rozsvietili sa svetlá, všade bolo počuť davy nadšeného publika, burácajúceho o tribúny, ktoré sa priam triasli od napätia. Kde to som? Kde som sa to ocitol? Príliš hlučné miesto na to, kde som zaspával. Sklopil som zrak. Tenisky? Biely dres s fialovými pruhami? Moje milované číslo?
"Muro-chin, nespi tam." zamrmlal ležérne nezaujatý hlas, stojaci niekde za mnou. Pod košom. Týčiaci sa do výšky ako honosný mrakodrap, vidiaci s nadhľadom ponad oblakmi.
"Č-čo tu.. robím?" pochytila ma panika. Nepočul ma, pretože z jeho rúk letela lopta, mne dobre známa. Chytil som ju, automaticky a prosto, úkosom obchádzajúc dvoch obrancov, ktorý sa zúfalo pokúšali zatarasiť mi cestu vpred. Neúspešne. Bojoval som, aj keď som nechcel, pretože som sa bál jeho reakcie. Jej reakcie. Bál som sa ich, no v tom momente som cítil, že pre túto chvíľu som sa narodil.
Z vysokého výskoku som vyčaroval silný kôš, ktorý prerazil všetky moje pochybnosti. Skórovali sme, s nadhľadom sme vyhrávali, Atsushi nikoho nepúšťal za čiaru označujúcu jeho teritórium. V diaľke odznel gong, ohlasujúci koniec zápasu. A takto chutilo víťazstvo, prechádzajúce všetkými mojimi kosťami.
"Himuro, Himuro!" ďalší, ukrutne známy hlas, vychádzajúci spoza mňa. Pohotovo som sa otočil, zápästím si otrúc mokré čelo. Bol to skutočne on? Čo tu robil? Červené vlasy mi jasne bili do očí, avšak ja som zastal. Nohy mi vypovedali službu, klesol som na kolená, dusiac sa vlastnými vzlykmi. Čo.. čo sa to deje? Rovnako ako bledla Kagamiho vysmiata tvár, tak isto bledlo i ihrisko, hráči, diváci, skóre a Atsushiho fialová hriva. Bledlo všetko, čo som mal tak moc rád. Tá časť vo mne pomaly zomierala a ja som ani nevedel ako rýchlo.

Prechádzal som po vyprahnutej ceste, ktorá sa skladala prevažne z asfaltu, ožarovaného zapadajúcim slnkom. Kdesi úzkostlivo zarinčali reťaze, s príjemným zvukom odrazu lopty. Zhlboka som sa nadýchol. Zase som v tejto eufórii? Prečo sa mi do očí tisnú slzy? Lebo nemôžem. Jediné, čo mi ostalo bolo pozerať sa na chlapcov, ktorí sa oddávali streetbalu s takým entuziazmom, až mi to pripomenulo slnečné dni v Amerike. Ach, áno, sladká Amerika. Nenávratná minulosť, ktorá je pochovaná pod hlbokým nánosom hliny. Oni sa tomu tak tešili! Usmievali sa, nadávali si, oberali sa, hrali sa s tou prekliatou basketbalkou, ošúchanou od betónu. Všetko to však bolo dávno za mnou, nie? Nehral som to tak dlhú dobu... Len kvôli nim. Dalo by sa povedať, že som zanevrel na jedinú vec, ktorú som zbožňoval. Basketbal ma udržiaval na jednej čiare, no teraz... som bol neustále dole. Pred nimi predstierajúc šťastie, v noci ticho nariekajúc do ticha. Vtipné, že? Snažili sa ma uchrániť, no pri tom ma položili ešte viac svojimi protekčnými poznámkami. Naozaj, vtip roka. Prudko som sa na päte otočil, kráčajúc späť tam, odkiaľ som prišiel. Bol toto skutočne koniec? Prečo tu ešte stále som? Lebo to nedokážem ukončiť? Ale tentoraz je naozaj koniec. Spadol som. A nevstanem. Nech sa snaží ktokoľvek, akokoľvek, vždy to bude len predstieranie. Pravdepodobne celkom dôveryhodné. Jednoducho to prestalo. Zmizol som. A už nikdy sa nevrátim späť. Už nikdy.
-------
Dočítali ste to až sem? Congratz~
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kilia Ice Kilia Ice | E-mail | Web | 25. července 2014 v 12:37 | Reagovat

ahoj. rada spojím naše blogy. musím uznať, že máš talent. ja som si ťa už pridala a budem rada ak niekedy niečo spolu napíšeme :D ak máš fb. tak si ma pridaj k priatelom (K
ilia Ice) :D ;) a tiež ti môžem navrhnúť pridanie do skupiny blogerov československa na fb. podrobnosti by som ti povedala cez chat :D ;) .

2 ZdenekW ZdenekW | E-mail | 17. ledna 2017 v 18:06 | Reagovat

Chtěli byste zvýšit návštěvnost na rivaille.blog.cz několikrát? Hledat v google: Masitsu's tricks

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
© 2014 | Rivaille